A tak ďalej, že je to tak...
Na posledné struny harfy hrám,
lístok do pekla už vo vrecku mám,
prvou triedou pod ranné zore,
Satan trpezlivo čaká, plní more...
Celé to začalo nejako takto,
stretli sme sa v ružových taktoch
novorodeného labyrintu,
spustila si lavínu podivnú,
a ľalia dojemne dozrieva,
pohár sa strastiplne prelieva
a tvoje očká len márne žmurkajú
kým sa náboje a nože núkajú,
anjelské krídla prudko pĺznu
a osud berie moju múzu,
kvetine vädne, celkom nenápadne a nežne,
už viac neplatí "tak sa tešme",
tvrdé slzy krásou podrežem
a plnkou cudzích žien,
prevrhli sme stolík vášne,
teraz ale len spomíname vlažne
a motýlie krídla odkvitajú
a kupidovia ďalej už nehrajú,
uzlík na stonke od čerešne,
veci málo bežné,
no naše veci však nie sú naše,
ale len moje, tvoje a vaše,
už nie sú ľalie a my,
len popol, ja a ty...
Linka zvoní: Ahoj, volá ti Boh,
zastav životný pochod tvojich nôh,
je plný zápaliek a mínových polí,
tak poď, každý sa vystrojí,
každý páli tú ruku, čo nie je jeho,
argumenty, klamstvá, čo sú len lebo,
celý bôľ zašlej nenávisti celého sveta,
celé to bolí a dušú vo víre zmieta,
každá posledná sekunda nenávisti,
každý malý vzdych, bolesť istí,
Ahoj, tu je Diabol, ako sa máme?
Je niekto komu prskavku nedáme?
Hanba škrípe vo zvráskavem rytmu,
ktorý drieme v tom, komu dáme ju,
kričím, plačem a dávam, darujem,
jeden krátky, zmätený vnem,
žiaden pokoj, žiaden mier,
Boh umrel aj každá z každých vier,
nádych, výdych, kŕč, nádych, výdych,
otvor srdce, čaká Ťa len tisíce dýk,
železo a oceľová smrť klame,
sleduj svoj život v zlatom ráme,
poďme niekam utekať,
poďme!
Nechaj svoj koniec šťastia uberať,
alebo nechaj prskavku splanúť,
prosím nedovoľ jej dlhšie horieť,
spáľ, odsekni, pozeraj, skráť,
horí posledný duševný skrat...
Tak to skráť,
kto to má počúvať?!