Bez obrázku poprosím a nemo kričte...
Smrtiaca ruža,
vražedná spása kvetu,
obsesívna duša
stráca padák k svetu...
existencie nemé,
mlčať???
Kto to vôbec vieme?
Inferno jej v očiach drieme,
ale len tŕňov dotýkať sa smieme.
Pri stolných lampách
po večeroch, polnociach a skorých ránach
besnieme po mŕtvolen spásonosných stráňach
pŕs, hôr a zamatových skiel,
je tu aspoň tupá nádej na zmier?
Nič sa krúti vo víre pachov
a Všetko v pokoji strachov.
Zobrať náboj bledý a v Pekle,
Očistci, či Nebi
strieľať anjelov lásky perute,
kým všetky bozky nie sú minuté...