Pomalou húštinou sa úchylne prediera
všetká tá jej šťastiu neviera,
strašne rýchlo celú večnosť umiera,
máličko sa rozpáli úplne do biela,
keď pozerá na nástenku svojho hrobu
a bez všetkého pod živým mramorom,
smrtiprázdno a plne umrela dýchajúc vodu
s celým temným anjelským náborom,
krásne privrela oči kráčajúc,
slzy nežne celým krajom tápu,
chodilá už jedine bolesť dávajú
a krv stekajúca dušou na nich vyrába mapu,
explodujúce potoky nešťastia a choroby,
so smilstvom a hriechom sú preplnené nádoby,
ktoré Cháron rozbíja na cintoríne
a ona topí v sladkom víne,
niet času zajať hrôzu v pohári,
veď každý jeden, všetci ju len klamali.
Otvára oči a slepou zreničkou
ohmatá vlezlo čas a vnútro
a svet sa zaleje mŕtvou zorničkou
bledý, posypaný čiernym púdrom,
kladie ťažko nohy do kolísky
extázy a špiny a krv to stále istí,
tŕňovou korunou ju pokrstili,
ďalej osamote máta,
jej nechty sa do kameňa vryli,
a rozorvaná duša ráta
zopár milión nechutností,
kým sa zviera nenapije do sýtosti,
Boh si na nej popálil ruku a oko,
trńe prenikajú čelom a už toľko rokov,
tu pre ňu cesta sa končí,
krátko sa obzrie, stočí,
hluchý zrak a slepý sluch,
hnisajúce rany vnútri a ich hluk,
padla konečne pod hviezdou na zem,
posadila sa a chradla až dopadala sem,
zažmurkala a pot nebies jej ovlažil pery
a takej kráse ani archanjel neverí,
slizko sa pohla na ďalšiu púť
hnusu a ostnatý prút
ju trhá v psychotické niečo,
už jej nikto neublíži a veď aj prečo?
V hnijúcom popole smrti
sa jej duch ale stále vrtí...
Preboha zatvorte okná, dvere,
nech nepočujem ako kvílivo a smutne sa smeje...