Smiech. Slzy. A teraz to prichádza. Ešte pred mesiacom to bola ona. Vtedy odišla a ja sa snažím zaháňať to prázdno s každou, ktorú stretnem. Ale všimli ste si to? Nepomáha. Vonku sneží hoci je leto. Riady si stále musím umývať sám. Pivo je drahšie...

Jej odchodom sa zmenil celý svet? Alebo sú to len výkyvy počasia a idiotskej spoločnosti? Každopádne všetky kvety v okolí a ešte aj billboardy sú len sivé alebo depresívne svetlomodré. Takže tipujem prvú možnosť. Hmm, včera mi vlastne zavolala. Poznáte to, smiech zdravého rozumu a slzy toho chorého srdca.

Telefonát prebiehal ako každý iný za tento mesiac. Mlčím, aj ona mlčí. Možno nám to dáva pocit, že ešte stále patríme k sebe. Mlčíme spolu v neznesiteľnom šume mobilného zvonenia. Ona vie, že ak sa ozve, tak stratí samú seba a ja viem, že ak to niečo poviem ja, tak sa mi už neozve. Musel by som mlčať sám a je to moja jediná chvíľka pokoja...ticho ukričaného sveta a slzy v smiechu...Vždy sa po tom telefóne pozriem von oknom. Hore na kopci je billboard a vtedy sa občas, hoci je to v noci, zatrbliece aj inými farbami a rozoznávam, že je to reklama na červené auto.  Rozruší ma, že tak zasiahla môj život, a zasiahla ho  tak silno, že z neho urobila svoj svet.

Tak vždy prídem k chladničke a vyberiem pivo. Posadím sa k stolu a v svetle mesiaca si pripravím pár bielych pásikov, ktoré viac ako v mesiaci žiaria vo mne...kokaín mi dodáva posledný pocit samostatnosti...

Dnes sedím na posteli a počúvam všetky schizofrenické hlasy v mojej hlave...Zvoní telefón, nenávidim ho za to. Zdvíham...

Musím končiť, ideme mlčať spolu...