Pandora
No...ako by som začal... Klišé ako vyšité...hmlisté ráno...(možno keby v ňom bolo jedno áno)... Ozval som sa, hoci prelomenie tej bariéry ma stálo viac síl ako dopiť borovičku bez zapiatka...ale ozval som sa. A odpovedala. Hlavou mi blúdilo neskutočné množstvo zblúdených a znásilnených myšlienok, čo sa tak často menili na tyranské sny. Odpovedala... A tie noci bez spánku, čo som celé prepozeral do prázdnej a pritom tak plnej tmy...a v nich, bola len ona. Ako si dáva pôvabné vlasy za neuveriteľne krásne ucho...Ako sa usmieva cez závoj mojich patetických sĺz. Ako na jej brucho, či prsia dopadá jemný, snáď anjelský závoj mojich oddaných, možno až nevinných bozkov. No, popravde, bol som triezvy. Preto tá nostalgia? Preto tie neznesiteľné tóny spomienok a predstáv a ilúzií a snov a predstáv a fantázií a TÚŽOB???!!! Musela. Či už pre vlastné svedomie alebo pre príkry pokoj mojej duše...musela. Musela mi povedať nechcené, netušené a vopred nenávidené. Má iného. Žiadne ďalšie bozky, žiadne iné dotyky, žiadne iné rozhovory (aspoň pre mňa to už normálne alebo aspoň znesiteľné nebude)... Šiel som na cigaretu. Tá ma odklonila od zámeru zrútiť sa...absolútne sa zrútiť. Teda vždy som si myslel, že chlastám, lebo je to pre mňa prirodzené...ale nie. Šiel som hneď opiť, nedokázal som to znášať, to pomyslenie na sladké pery patriace inému, na prsia tancujúce tango pre iného, tie stehná zvierajúce iného, tie ruky obíjmajúce iného, tie slová hladkajúce dušu iného... Možno o tom už len nevedela, a teda ak to nevieš, máš ma celého, úplne celého!!! Dopovedal by som Vám koniec, ale nezvládam to a musím si ísť zapaáliť...