Poznáte to, keď si doma sadnete a na posedenie zjete bonboniéru, ktorá bola pre celú rodinu alebo spravíte nejakú chybu a máte problémy a zase to príde: "Ja už nebudem..."...nebudem...

Spoznali sme sa na námestí, mala krásny pohľad...a očividne som ju upútal aj ja...Netrvalo dlho a už sme tancovali pri fontáne, čas na slnečných hodinách zastal, hviezdy nemali dosť síl pozerať na celé to láskyplné divadlo. Ako málo človeku stačí, stačí jedna milá krásna žena a celý deň, život je o inom. Pohyby celého okolia sa spomalia do sfetovaného tanca sekajúcej kamery. Nebo stráca súcitnosť a okamžite som v Pekle pomotaných citov...

Začína sa ochladzovať, tak jej ponúkam večerné ubytovanie u mňa doma, po chvíľke rozkošných úsmevom súhlasila...

Divadelná hra skutočnosti sa presúva na scénu môjho bytu, začína to dvojhodinovým rozhovorom...je fantastická. Pokračujeme hlbšie a ďalej, všetko sa zrýchľuje. Mám svoje zvyky, postavím doprostred izby stoličku, pomaly ju vyzliekam, usadí sa na stoličku a jej nežne spútam ruky za chrbtom. Odstúpim a pozriem na jej hriešne oči a nevinnú nahotu...Už nebudem...A prichádza to znovu, nie, nemôžem byť s ňou, určite jej chýba srdce tak ako chýbalo tej prvej...Sklame ma, ublíži...Musím zistiť či  má srdce alebo nie, poznám jediný spôsob, otočím sa a smutne, zoznámený sám so sebou, vyberám sekeru, otáčam sa a skôr ako vykríkne na mna len uprie ten hriech v pohľade, zatnem prvýkrát, vykríkne, druhý a tretí a už nevládze kričať, sekám ďalej...po chvíli pustím sekeru, aj ja som už unavený, ona už krvavo mlčí, vrazím ruku do červenajúcej sa hrude a modlím sa aby táto nebola ako tých 37 pred ňou, vždy som nakoniec zistil, že všetky srdce mali...pocítim neunaviteľný sval, ktorý som ja unaviť dokázal...vyberám jej z hrude srdce...mala ho...Ja už nebudem, UŽ NEBUDEM!!!...

Sedím ešte asi hodinku na zemi a pozorujem červenajúcu sa mláku pod stoličkou a jej väzňom. Zazvoní zvonček, modlím sa aby to konečne bola polícia. Otvorím dvere a je to zase len ona, suseda. Ako vždy počula tie výkriky a možno aj moje zúfale vzlyky. Má 23 a volá sa Sára, ona je 38., lenže bolá prvá, myslím, že ona srdce nemá, to moje zlomila na kusy, ale jedinú som ju nezabil...Vždy mi pomôže upratať.

Už nebudem, už nebudem, zajtra pôjdem spoznať novú ženu. Verím, že bude mať srdce...Ale sekeru pre istotu odložím...