Samozrejme u každého je to individuálne... ako všetko v podstate. Niekto sa vidí so svojimi rodičmi raz za týždeň keď sa pošťastí a niekto sa ich drží ako kliešť. Vo svojom okolí mám viacero typov "detí". Niekto si žije svoj život bez rodičov v podstate už od nejakých 14 rokov.. Má svoje problémy, rieši si ich sám, ide si vlastnou cestou.. ale neviem či je to vždy dobré. Ich rola v našom živote je príliš veľká na to aby sme si mohli povedať že bez nich by to šlo v pohode.. Určite nie. Či z takého praktického hľadiska ako strecha nad hlavou, financie a pod ale predsa aj to citové, čo nik iný ako rodič nevie nahradiť. Život bez nich by bol určite ťažký a smutný. Ale zase, po určitom čase si rodičia už konečne musia uvedomiť že niesme tie neschopné deti večne a že aj ten koník sa postaví na nohy.

Ja vnímam ten vek tých 18 ako taký zlomový. Taký, že to už preteká cez okraj pohára. Aspoň z môjho pohľadu. Do tej 18 som jak tak znášala to že som dieťa a že mi ešte vravia čo nemôžem. Podľa mňa to asi aj pred tou 18 bolo prehnané ale budiš. necítila som to ako takú obrovskú prekážku resp. neprávo. Ale prišiel ten vek 18 a fakt cítim, že potrebujem zmenu. Potrebujem sa postaviť aj na vlastné nohy a už sa konečne naučiť žiť bez maminej sukne. A ozaj si myslím, že teraz mi už mama nemá čo vravieť kde môžem ísť a dokedy tam ostať. Neviem ale čím to je. Či je to len strach, alebo zvyk.. Je to nedôvera? Niekedy si myslím, že ma príliš berú ako 12-ročné malé dzecko.. Že im akosi nejde do hlavy že aj u mňa je nejaký rozum a že viem čo je pre mňa dobré, čo nie je dobré, akú cestu si vyberiem alebo kde mmôžem ísť. Niekedy mi to pripadá že pred tým zatvárajú oči a aj keď vidia že už možno aj v tej hlave niečo mám, tak len zavrú oči a zavrhnú to. Nie ona je ešte dieťa a nevie čo je pre ňu dobré. Totižto asi je aj málo príležitostí dokázať im to. A vidím to aj niekde v okolí. U niektorých to tak vidím, že ten priestor dokázať im to , jednoducho nieje... a preto som stále braná ako soplava dcera.. Je to možno tak nejak... a možno nie :) možno sa mýlim.. ale tiež si mysslím,  že sa to aj nejak upraví výškou. Predsa len budem bývať inde, starať sa o seba.  A už aj ten prístup bude iný. Neviem čím to je (možno teda tým že ten pohár stále preteká) tak len čo mi povedia čo mám robiť, tak do mňa vojde taká zlost.. Keď všetko to sú drobné veci... ale veď čo urobí hŕba drboností? jednu veľkú... teda ten plný pohár... Fakt že nechápem ľudí, ktorí môžu žiť so svojimi rodičmi až do nejakej 40-tky.. ked nie do konca života.. Ako pravdu povediac, mňa by šľak trafil.. Veď to už ani tomu rodičovi sa nedá vyčítať, že sa do toho svojho decka stará večne... už to je deformácia toto.. automatická reakcia.. A veru že by som to asi nedokázala vydržať. Nie že asi, ale určite... Zase nejaká starosť od rodičov je milá, aspoň cítite že na vás myslia a tak.. ale všetko má svoje medze... Ale vidno že aj tými skúsenosťami sa to mení... Pri tom najstaršom sa len oťukávajú... ten to má ťažké, ale u toho najmladšieho si asi už aj uvedomia, že to má nejaký ten rozum...

Viem, že tie články niekedy nedávajú zmysel.. ale keď to treba povedať.. do sa ťažko píše... a na druhej strane nechcem tu dávať konkrétne veci, konkrétne prípady... to by som sa tu akurát tak sťažovala.. ale možno máme každý inde ten svoj okraj pohára... tiež veľa zaváži aj povaha... niekto je taká špongia čo cucá a cucá a niekto zas taký novinový papier že už len kúsok vody stačí na to aby sa ten papier roztrhal.. toto píšem keď som v kľude... vtedy je pohľad na vec úplne odlišný.. A myslím, že aj viac tolerantný... Keby som napísala to čo si myslím v tú chvíľu keď sa vytočím tak by to asi vravelo viac ako len takéto konštatovanie... jedna vec na záver... ozaj sa má asi to železo kuť horúce.. možno sa dá opracovať ked kúsok vychladne ale predsa to má íný efekt.. Ja riešim tak situácie, že sa rozčúlim, zmiznem a keď je vhodná situácia tak to rozoberiem... Niekedy je to ten najlepši spôsob riešenia.. Ale mám pocit že veci napríklad o tom ako ma rodičia berú by sa mali hneď povedať... pretože keby som im to povedala v tú chvíľu, myslím, že by sa vyriešilo viac... keď už som kľudná, poviem im len malú časť toho čo si myslím... a ten zbytok ma naštve zase o dva dni na to... ale zas einé veci ozaj treba prekúsnuť... Všetci predsa máme nejaký rozum(snáď aj využívaný) a na nič nieje napísaný presný návod čo a ako riešiť... to je všetko skúsenoťou...

zase ale toto nieje jediný názor na tému rodičia.. to som tu chcela ešte napísať... lebo si myslím, že nás aj musia kúsok naviesť na tú správnu cestu... len že dokedy nech to robia...