Každý ma určite veci ktoré na sebe nemá rád. Kebyže sa má rád celý tak neviem neviem ako by pôsobil na ostatných. Treba mať kúsok zdravého úsudku a vedieť aspoň pár chýb, ktoré na nás sú.

Ak sa ma niekto opýta čo na sebe nemám rada, hneď mi napadne nerozhodnosť. Neznášam to na sebe. A neviem či by sa mi páčilo keď mne by stále niekto odpovedal neviem a možno... Obyčajné mallinké rozhodnutie mi robí problém. Niekto sa to pokúša odstrániť ale nedarí sa mu to. A keď sa už nakoniec aj rozhodnem, potom to často ľutujem. ROzmýšľam čo ak... Ale nemyslím, že je to dobré. Potom som večne na vážkach. Na nerozhodnosť nadvazuje aj fakt že sa často nechytím príležitosti a neužijem si ten život na 100%. Možno preháňam neviem. To už je automatická súčasť môjho vyjadrovania - neviem. Čo ak človek premešká veľa vecí kvôli sprostej nerozhodnosti. Komplikuje sa tým aj život do značnej miery. A niekedy tým, že rozmýšľa priveľa, uteká mu pomedzi prsty niečo čo by mal pevne chytit. a stratí to. Zas kvôli slovíčku neviem.  Zas netreba robiť  rozhodnutia ľahkovážne ale nečaká celý svet na to kým sa rozhodneme. Nikto nebude čakať na to kým si niečo premyslím. 

Niekto má tú smolu, že v nerozhodnosti mu pomáha aj taká milá vlastnosť, že viac ako na seba myslí na druhých. Je to pekné nebyť sebecký a chcieť niečo dobré aj pre druhého. Ale svet už pokročil a takýchto ľudí (resp extremistov v myslení na druhých) nečaká najružovejšia budúcnosť ak nieste nejaký misionár a neuspokojuje vás to natoľko že vám to neprekáža šťastne žiť. Ibaže to je asi ten ideálnejší prípad. Inokedy, konkrétne ja, si často uvedomím že ja som dopadla úplne najhoršie práve pre tú krásnu vlastnosť. a každý chce od života čo najviac a niekedy si to akoby sám odrádza. Ako s tým súvisí nerozhodnosť? Asi tak že aj keď už viem čo by som chcela spraviť začnem rozmýšľať tak, že tomu sa to nebude páčiť, pre toho bude lepšie toto a pod. Potom sa rozmýšľanie predĺži asi tak dvojnásobne a stále vo všetkom existuje rovnake pre a rovnaké proti. Niekedy je to šťastie že za nás rozhodne niekto druhý. Pre mňa to je často vykúpenie

Ale uznávam. Musím sa to naučiť. Musím sa vedieť rozhodnúť. A to platí aj pre vás. Nenechajte utiecť veci ktoré strácate obrovským premýšľaním. Niekedy netreba brať vec ako tú najdôležitejšiu vec. Vtedy to pôjde ľahšie. A keď sa vám to nedarí, obráťte sa na kamarátov, ktorí ak sú praví, pomôžu vám so všetkým  a potom vy im. Dokonalá súhra dvoch bytostí. A zas sa dostávam k priateľom. Priateľstvo je strašne dôležitá vec a strata takého priateľstva dokáže dosť zabolieť. Tak sa snažte vždy o to aby sa to nestalo. Predchádzať a ak sa to nepodarí, tak sa snažiť riešiť.  Nenechávať tak podľa mňa. Môj hlas patrí riešeniu a nie mlčaniu a ignorovaniu.. K strate priateľstva sa vrátim v ďalších príspevkoch (skrytá reklama, tešte sa nabudúce)