Strateny v tieni slnka
Jedneho krasneho vecera som skoncil po priam magickej zoo party sam v dazdi na ulici , no stastny . Vsetko bolo uplne ine , cela ta doba priam prekvitala pokojom a radostou a dokonca aj mne sa zacalo necakane po dlhom case darit. Kracam nocou , smerom „domov“ a na konci ulice sa este raz otocim a ocami pozdravim zoo- napis uz sice nesvieti , vyzera tak ticho , no ja presne viem ze vsetky moje zvieratka su tam a cakaju v pokojnom spanku na novy den. Venujem tomuto utesenemu obrazu este jeden pohlad a vykrocim do dazdivej noci. S usmevom na tvari. Vykracujem si sa rozmyslam o kazdom jednom z nich ktore tam lezi a uvedomujem si ako sa osudy kazdeho z nich preplietaju navzajom a s tym mojim. Zrazu dazd utichne a vsade zavladne totalne ticho. Ticho tak hlucne ze je pocut aj samotnu tmu. Zvuk tmy rozlieha sa v mojej mysli a ja totalne vydeseny zabudam na vsetko minule a jedine na co myslim je prichod rana. Slniecko ktore by zohrialo moju zdesenu mysel.
A zrazu je to tu , prve luciky hladkaju modrociernu oblohu vysoko nadomnou. Obzriem sa teda este raz za seba , zoo vsak uz nevidno. Zrejme som zasiel pridaleko? Mozno.
Posadim sa na vrsok kopca a pozeram ako slniecko vychadza ... Zvlastne, mam pocit akoby som ho nevidel cele roky. Nedokazem od neho odtrhnut zrak. Vykrocim smerom k nemu ako maly princ v rozpravke. Kracam cele hodiny, dni , mesiace. Slnko nezapada , stale sedi na obzore , len trosku , celkom pomalicky stupa. Stale donho hladim , je to uzasny hrejivy pocit kdesi pri srdci ktory ma naplna a mam pocit ze nic ine nepotrebujem . Jeho ziara ma totalne oslepuje no aj tak kracam dalej . Napriek tomu ze nic nevidim , nenarazam na prekazky , kracam hladko , necitim unavu. Vlastne ani nechcem prestat. V tom pod svojimi chodidlami zacitim vodu. Ano stojim vo vode... no nevidim ju. Cuvnem radsej zo 2 metre a lahnem si . Pod sebou citim plaz . Prijemne teply piesok . Vsetko je tak pekne. No aj tak kdesi vo vnutri sa vynara pocit . Akasi otazka ci to co robim je uplne spravne . Je to osud? Zrejme ano. Neda mi to a s vypatim sil odvratim od slnka zrak. Obzriem sa navokol seba a zbadam tien slnka. Toho prijemneho slniecka ktore ma doteraz laskalo teplym dotykom , nachvilu odneho odtrhnem unavene oci a vidim len jeho tien okolo seba. Sedim tu na plazi malickeho ostrova a poprvykrat zbadam co som nikdy predtym nevidel. Tien slnka. Slnko je predsa dobre . Akoto ze vrha takyto zvlastny tien... asi to tak ma byt pomyslim si. No v tom si uvedomim ze som tu sam. Niesu tu Ziadne zvieratka . Schovavaju sa v pritmi lesa mam pocit . Hmm , slnko je asi dobre , len sa donho nesmie pozerat priamo . Inak sa clovek strati v jeho tieni . Zvieratka na to uz davno prisli . Ja az teraz.
A co dalej? Som na ceste uz cele mesiace , na svetelne roky vzdialeny od mojej zoo. Budem musiet najst cestu naspat aj za pritomnosti slniecka.
Bol to osud? Nie na osud ja neverim , myslim ze som tu dobrovolne. Ale som tu sam. Sam a moje slnko. Vyberam sa na spiatocnu cestu. Ja len dufam , ze ma este zvieratka po tak dlhej dobe spoznaju...
Yanci