Behind the labyrinths door
Pisal sa rok 1945 a vsade na okolo bolo pocut vybuch bomb ktore pomaly padali na mesto. Nikto v noci nespal co sa obaval o svoj holy zivot a svoje rodiny. Kazdy cakal na rano kedy sa utoky zmiernili a atmosfera sice stale napata sa kusok uvolnila. Zaciatkom septembra prisi prve dazde ktore trvali niekolko dni a pocas tohto uprsaneho pocasia nalety uplne prestali. Tak sa vratil pomaly zivot do mokrych, vojnou zrujnovanych ulic. Jedneho dna sa na ulici stretla partia byvalich studentov univerzity a konecne po dlhej dobe si uzili ten maly kusok slobody ktory mali. Bolo tam asi 15 ludi no iba jeden z nich vyzeral uplne stastne a nijak poznaceny vojnou. Tato jej nalada vzbudzovala v ostatnych zaujem a tak sa rad radom vypytovali ze preco je taka stastna. Zo zaciatku to tajila a nechcela silou mocou povedat no po par opakovanych glgoch rumu to povedala. Zacala dlhym opisom udalosti od zaciatku vojny az nakonci skoncila tym ze jej najlepsi priatel utiekol z frontu a podarilo sa mu dostat do ameriky. Pre niektorych to bol smiesny dovod na taku radost aka z nej srsala, no ona jedina vedela aku hodnotu maju pre nu priatelia a hlavne ti najlepsi. Nemala sice vela priatelov a nemala ani najlepsiu priatelku no on jej to vsetko vynahradzal. Spomienky na to ako este pred par rokmi ked nebolo o vojne ani chyru s nim sedavala na malom namesti pri rieke na kraji mesta a zdoverovala sa mu, primala rady a prezivala krasny pocit ze stale je tu pre nu niekto, na koho sa moze hocikedy obratit a kto nemysli len na svoje stastie ale aj jej. Par krat jej preletela hlavou myslienka ze ho miluje ale to len v momentoch kedy jej naozaj chybala laska. No ako to v zivote chodi prisla vojna a ked sa dozvedela ze on musi odist na front bola cela zronena. Nechcela si predstavit bez neho zivot kedze iny priatelia jej nikdy nedavali taku istotu ako on. Ked odisiel pisala mu listy kazdy den no odpoved na ne chodila len obcas aj to strucna. No teraz ked vedela ze je v bezpeci a staci pockat kym toto zlo v krajine pominie mala radosti v sebe ako srnka v lese. Prisiel rok 1946 a vojna stale neutichala. Z povodnej skupinky 15 exstudentov uz jeden zomrel no nie kvoli tomu ze by ho zastrelili ale mal nejaku chorobu ktora ho dlho trapila az nakoniec podlahol. Presiel rok, dva, tri, styri a konecne vyslo nad popolom zasypanym mestom slnko. Zacalo pomaly vsetko ozivat a po par mesiacoch bolo znova na uliciach vidiet babky predavat kvety, mladikov noviny a auta frcat hore dole. No tiez bolo vidiet osamelu osobu sediet na malom namesti pri rieke s listom v ruke. No nik nevie kto to bol. Ci on ci ona ?
V komentaroch mozete hadat ... dufam ze budete ... !!! aspon raz
Komentáře
Přehled komentářů
sme napäti! tak teda ako to ma byt?
nooo mam to
ajka, 5. 1. 2009 15:48bola som tu ja to je jasneeee !! peto taka primitivna hadanka :)
zeby?
MMM, 3. 1. 2009 14:26tak podla toho ako to tam bolo pisane ja by som povedala ze to bola ona ale pre necakany zvrat by to mohol byt on... mohlo to byt tak ze on prisiel tam s jej listami v ruke ale ona tam uz nebola lebo chcela ist za nim... a ci nie? no uvidime... ale lubili sa:)
hmmmm hadam..
mačka, 3. 1. 2009 14:18myslim,ze to bola ona a ze ten chlapec sa uz nikdy neozval z ameriky...aaa inak velmi pjekny pribeh ozaj
skvely pribeh
sprievodca z exilu, 3. 1. 2009 12:07
bal som sa velko ze koniec zabijes Rollandovym koncom Petra a Lucie ... "Ale v tom začali bombardovat Paríž a jedna bomba dopadla aj na kostol. Lucia chcela chrániť Petra vlastným telom, ktorý sa šťastlivo usmieval s privretými očami, vrhla sa k nemu tak, že boli s sebe celkom pritúlení. A vtom sa zradu na nich zrútil mohutný pilier." ) - to by bolo podla mna gycove :D ... ale ty si to pekne ukoncil zase raz do neznama :) velmi dobry pribeh :)
a kto tam sedel? asi neuhadnem ale typnem si ze to bol on
halooo
veverička, 6. 1. 2009 14:35