In da rain
Zas prisiel som cely premoknuty a zozimeny. Cakali uz namna. Cakali kedy ma mozu znova obvinit a odsudit. Zevraj som zabil bol ich verdikt. Odsudili ma skor ako som mohol povedat nieco na svoju obhajobu. Umlcany som sa pobral prec. Zas ponoreny v dazdi. Sedel som tam sam, asi hodinu. Malej zastavke na konci ulice. Cigarety ako myslienky jedna za druhou. Uvazoval som, ci naozaj som zabil. Nepozdavalo sa mi to, kedze to bola ona ktora davno predtym zavrhla. Moje dlane moje bozky, zavrhnute. Chcel som dat iba bodku. Koniec pribehu. Posledne minuty filmu. Nic dramaticke, nic zaujimave. Stastne konce su na pohlad krasne. Bodka v tomto pribehu bola cierna. Beznadej a zufalstvo zabalene v malom ciernom obale. Nazvany vrahom z nezmyselnej lasky. Dilema, depresia. Kto nie je vrahom?Vrah? Ten co zasadi lasku. Zajtra ju vykope a spali. Ja? Ten co laske hlada najlepsiu podu. Odsudeny, to som bol. Odsudeny mojou laskou. Iba ona mohla ju mat. Nevedel som viac povedat. Posldna cigareta. Prazdna dusa. Popol strateny vo vetre slov. Zem bez kuska zivin. Ona a ja. Dazd ustal ostalo par lucov slnka. Bludiacich tmov. Dusa nazvana samotou. Ja. Kracal som oproti sudu. Duha. Nadej. Bude nova. Ona. Stojim. Cakam. Pockam na tmu. Najde ma.
hezké
hrobár, 17. 5. 2009 22:39