Priateľstvo. Vyraz ktorý ukrýva v sebe mnoho. Je to niečo čo človek počas svojho života potrebuje, aj keď sa bez neho možno zaobíde. Veľa ľudí prežije život osamote a zomiera aj tak s pocitom, že prežil tento život pohla jeho predstav a plnohodnotne. Bohužiaľ niektorý napríklad ja, v živote niekoho potrebuje mat po svojom boku. Potrebujem mat pocit, že je niekto po mojom boku, potrebujem mat pocit, že je tu niekto kto na mňa čaká a mysli na mňa a teší sa s momentov prežitých so mnou. Vždy som sa snažil takto na ľudí pôsobiť a byt k nim taký aký chcem aby boli oni ku mne. No nie je to ľahké. 
Prežil som nie par depresii, nie par nešťastných momentov samoty, nie par krát som myslel na smrť. Depresie, ktoré ma úplné ničili, brali mi aj posledne štipky energie do života. No nechcel som tým obťažovať nikoho, lebo som mal pocit, že tých par ľudí, ktorým na mne záležalo to spôsobí iba trápenie. Niekedy som to samozrejme už nevydržal a musel som sa zdôveril, alebo druhé riešenie, spiť sa na bomby. Pálenka pomáhala, osviežovala myseľ a pomáhala zabúdať no prinášala so sebou aj kopu trápenia. No to vlastne nie je podstatne a o tom som nechcel písať. ( A keď si to človek uváži, vlastne cela zoo o tom bola. Vylieval som si tu svoje srdce a vlastne cela nesie časť môjho života a môjho sveta, a dúfal som, že to bude viac lúdi zaujímať čo sa vo mne deje ale nepadalo to moc často na úrodnú pôdu )
Priateľstvo, láska veľa pre mňa znamenajú aj teraz. Doba sa ale zmenila a ja hlavne ja som sa zmenil, uvedomil som si, že v živote sa musím tešiť z tých najmenších maličkostí. Teším sa z toho keď mi niekto zatelefonuje a vola ma von, keď sa niekto na mňa usmeje, alebo ponúkne pomoc alebo len keď sa tak sám pozerám na západ slnka v zime keď vločky padajú pomaly dole a ja myslím na to že milujem ... No občas sa z náhlej radosti stane nemilé trápenie. Človek si vtedy pripadá, že slúži ostatným len ako nastroj na spríjemnenie ich dňa a vnesenie kúsok šťastia do ich možno už aj tak dosť šťastného života. Samozrejme bez nároku na vlastne šťastie. Je pravda, že málokedy poviem nie a urobím pre hocikoho hocičo. No jedine čo chcem, nechcem aby mi platili, vrátili, prosili a neviem čo, chcem aby pri tom brali aj ohľad na mňa, keď už som sa rozhodol podať pomocnú ruku. Lebo už len málokto si uvedomuje, že za všetko sa v tomto svete nejako platí. A bohužiaľ ja už som zaplatil za svoju ochotu v živote veľa, asi viac ako si vie hociktorý z mojich priateľov predstaviť. Nevravím, že s tým prestanem a nikomu už nič nedám. Pravé naopak chcem pomáhať a ešte viac, ale už sa snažím to robiť tak aby som kvôli tomu nenarobil problémy sebe a ani nikomu inemu. Myslím, že sa mi to v poslednej dobe celkom darí aj keď si uvedomujem, že to nikdy nedospeje do štádia dokonalosti. 
Na zaver už neviem moc čo napísať, len asi toľko, že ďakujem za priateľov čo mam a aj keď niekedy už nemám síl no verte aj tak sa nevzdám.