Vecerne rano po posune casu
Budu 4. Lezim v posteli pocuvam uz ani neviem co a checkujem somariny po internete. Zrazu zahliadnem jeden vyrok ... "Život je javisko, na ktorom musíš stáť, aj keď ti srdce krváca, ty sa musíš smiať" bohuzial nuti ma rozmyslat aj ked som uz mierne unaveny a chce sa mi spat. No do karat mi hra cas kedze som ho posunul :D
Chcel by som aby teraz niekto prisiel a sadol si oproti mne ku stolu. Zatiahol zaluzie a v sere stolnej lampy s cigaretou v ruke by sme si pokecali a pofilozovali o tomto slede par po sebe nasledujucich slov. No bohuzial ... pribehy mavaju vzdy roznu tvar. Nie len pribehy ale aj herci na javisku. Divadlo je dom umenia kde clovek povoluje uzdu fantazii. Tak by to snad malo byt. Preco mam pocit ze to nase terajsie divadlo je o niecom inom. Ludia na nom stoja a robia to co im niekto napisal na papier a za co dostanu svoj presne na halier vypisany sek. Nechcem byt jeden z tych co budu na tom podiu stat ja chcem predsa skakat lietat milovat a nenavidiet. Svet mi ponukol tisice moznosti tak preco stat na javisku a tesit sa na potlesk ktory si aj tak nezasluzim. Nie ludska laska je zvratena ale ludsky sposob milovania je zvrateny. Preto ludom srdce krvaca viac ako by si cit lasky zasluzil. Laska sa straca vo vire penazi casu uspechu a intrig. A ked mi srdce krvaca a je to skutocne tak nie je preco sa branit slziam ... je to predsa moje srdce a moj svet preco by som sa mal smiat aby mal nejaky reziser o komplex menej. Reziser ktory je len spolocnost ktora vidi rada smutok a plac ktora vlastne ma uz len po takych veciach hlad. Ked budem raz musiet stat aj ja na javisku tohoto skresleneho zivota chcem plakat ze mi srdce nekrvaca lebo bude jasne ze ked som sa dostal az do premiery tak nemam narok na stastie. Iba na stereotyp.
Je to rebelia a ci nie ? Vyjadrit svoj nazor na vec a svoje pocity. Dospely sme naozaj az tam kde nasa demokracia dohnala ludi len do depresii z vybudovanych mantinelov. Podme predsa lietat a kopat a plakat sexovat a robit si zle ... no vsetko z lasky ...