Sedela na kraji stola, sklonená a schovaná pred ocami iných. Nik netušil čo robí a prečo tam sedí tak sama, ako dáka dáma i keď bola kúsok ošarpaná. Sedela tam a iba macka na okne mohla vidieť, že maľuje, miluje a slzy jej padajú na papier. Samota naplnená tisíckami farieb lesknúcimi sa v kvapkách. Z obrázku bola síce machuľa no plna citu a umenia, ktorému sa nič nevyrovná, i keď malo kto ho pochopí.

Zrazu vstala a pobrala sa pomaly preč z ticha knižnice. Vyšla na parížsky bulvár a hneď sa ocitla v hluku mesta. Tisíce ľudí putujúcich hore a dole. Nič pôsobivé no pre ňu to bol domov. Domov ulice. Pobrala sa s davom dole ulicou a uvažovala kam sa vyberie. Chvíľu kráčala pomaly nikam no nakoniec sa rozhodla opäť zájsť do parku kde tak rada bývala keď bola mala. Rodičia sedeli vždy na lavičke a pozorovali ju ako sa tam hrala s kopou deti. Nebolo tomu inak ani teraz, len s jediným rozdielom, že už bola len a len sama. Detsky smiech vždy vie pozdvihnúť ľuďom náladu. Sadla si do stredu tej detskej radosti a tešila sa s nimi. Zaraz pribehol chlapec. Stuchol do nej paličkou a pozeral sa na ňu. Opýtala sa ho či sa chce hrať. No on neodpovedal. Stuchol ju znova. Povedala mu aby to nerobil. Chlapec však nereagoval ani po tretí kráť, stuchol zas. To sa už postavila a povedala mu nech odíde a nech ju nechá na pokoji. A tak sa chlapec otočil a odišiel. Smutná, že si takto odohnala svoju jedinú spoločnosť sa pobrala na kraj parku. Po ceste uvažovala, že či to štuchanie paličkou nestalo zato. Boli to predsa jedine slova ktoré niekomu povedala za posledne 2 týždne. Škoda že bez odpovede. Cnelo sa jej za chlapcom. No nenabrala odvahu sa za nim vrátiť a ospravedlniť sa mu. Sadla si na lavičku pri jazierku a pozerala sa ako sa ľudia člnkujú na loďkách na malom jazierku. Vyzerala to ako príjemná zábava no nemala žiadne peniaze a teda ani možnosť skúsiť to. Páčilo sa jej to príliš aby to nechala zapadnúť minulosťou a tak vybrala zas papier a začala maľovať a milovať a pri tom plakať. Bol to dojímavý pohľad sa na ňu takto pozerať no nikto za ňou neprišiel, nepomohol jej. Sama seba sa pýtala aký zmysel ma jej život. Nevedela to a mala pocit, že to ani nezisti. Lístie padalo cez tiene stromov a pomaly sa zaťahovali oblaky a slnko zapadalo. Na hladine jazierka sa odrážali posledne lúče slnka s obrazom eifelovky uprostred. Pomaly prichádzala noc. S kresbou na kolenách zaspala na lavičke a možno snívala o niečom možno len od únavy nedokázala bdieť.

Ráno sa zobudila, nič nezvyčajné. Na lavičkách predsa spala už aspoň tisíc krát. Nezvyčajnejšie bolo keď si uvedomila, že leží niekomu na kolenách. Rýchlo sa prebrala, pretrela si oči a pozrela sa kto to je. Bola to stará babička. Nie úplné stará ale s par vráskami na tvary a s rukami zničenými od celoživotnej prace. Dievčatko sa jej opýtalo kto je a čo od nej chce keď ju nechala spať jej na kolenách. Babička chvíľu na dievčatko pozerala, neodpovedala na otázku, až po chvíľke povedala dievčatku, že by ju trepalo umyť a ostrihať. Dievčatko nepovedalo teraz nič a prešlo si sadnúť na druhu lavičku. Starenka prišla za ňou. Pekne maľuješ povedala a ukázala na kresbu parku. Dievčatko poďakovalo no ďalej mlčalo. Dlhy pocit samoty spôsobil, že stratila všetku dôveru v ľudí a jediný s kým sa dokázala baviť boli deti a zvieratka. Babička sa pokúšala dievčatku pomôcť no ta o jej pomoc bohužiaľ nestala, lebo sa v takých ľudí ako bola ona moc sklamala. Spomienky ako ju kopu krát okradli a využili spôsobovala v nej bolesť. Starenka si uvedomila, že to nemá zmysel, docupitala preč. Dievčatko bolo rado, že ju nik neotravuje, mohla sa ďalej vrátiť na svoju cestu. Cestu vediacu do neba alebo pekla. Kráčala dlhou ulicou za slnkom. Cesta vyzerala ako nekonečná no išla po nej už kopu krát a vedela kde nájde koniec. Zastala pravé v momente keď sa otvárali brány. Brány do zoologickej záhrady. Nebude ťažké uhádnuť do ktorej zoo prišla. Jedinou pomôckou môže byt že nebola veľká, ta zoo. Bola to maličká zoo plna deti a zvieratok a veľa ľudských príbehov. A tak som spoznal malé dievčatko s veľkým srdcom a bez domova. Nakoniec predsa však len šla do neba.